Grekonomika

Autor: Vladimír Peciar | 22.8.2012 o 16:08 | Karma článku: 6,95 | Prečítané:  705x

  Vstúpim hneď do deja. Grécku znova a stále chýbajú peniaze. Chýbajú im peniaze na splácanie dlhov, reformy zavádzajú pomaly, privatizujú nedostatočne a s poklesom hospodárstva štát vyberá menej daní. Už ma unavuje, ako sa píše o riešeniach dôsledkov hospodárskej krízy, ale o príčinách ešte skoro nikto ani nemukol (hlavne v médiách).  

 

V stručnosti teraz opíšem aká je len jedna časť pravdy, ktorú nám za posledné roky servírovali média a niektorí politici. Základným kameňom tejto pravdy je, že za situáciu v Grécku si môžu  oni sami. Nezodpovedne hospodárili, veľa rozhadzovali a štátna správa bola príkladom neefektívneho a skorumpovaného aparátu, a teraz za to pykajú. Nielen v slovenských médiách sme často mohli čítať ako Grék, ktorý príde na čas do práce dostane peňažný bonus, o predčasných gréckych dôchodkov, o 16. plate v štátnej správe atď. Okolo roku 2009 sa dostali na verejnosť informácie o pravej povahe gréckeho hospodárstva - deficit 13,5% HDP, vládny dlh 110% a „šokujúce" informácie o falšovaní makroekonomických štatistických údajov, o ktorých všetci zainteresovaní už vedeli veľmi dávno, len dúfali, že sa problém nejako vyrieši sám. Grécky deficit mal pri tom dlhodobý charakter a nikto sa mu dlhú dobu seriózne nevenoval, asi nikomu neprekážal. Takto približne potom vyzerala mediálna a politická kampaň o tzv. „gréckej ceste", ktorej sme sa mali všetci vyhnúť a nástrojom, ktorý sme mali zvoliť, bolo šetrenie.

 

Áno, to čo som napísal v predošlom odseku je pravda, ale nie celá. Grécky problém, ale aj dlhová kríza majú pritom hlbšie a závažnejšie príčiny. Grécko a iné štáty (vrátane Slovenska) od roku 2000 presadzovali znižovanie priamych daní v snahe dosiahnuť väčší hospodársky rast. Dopadlo podobne ako USA v 80-tych rokoch, keď zníženie daní nemalo taký očakávaný účinok a prehĺbilo deficit a štátny dlh. V roku 2008 bol podiel priamych daní na HDP veľmi nízky, prestavoval len 7,7 % HDP (priemer v EU 13,1%), pritom v roku 2000 to bolo 9,7%. Ako píše Ilona Švihlíková „ štáty PIGS sa vyznačujú nízkym podielom ako daní, tak aj celkovými vládnymi príjmami na HDP, čo vyvracia hypotézu o spojení nízkych daní a nízkeho zadlženia." O podobnom vzťahu som písal v minulých blogoch, ale dodávam, že neexistuje žiadna univerzálna daňová štruktúra. Každý štát si musí nájsť tú správnu, ktorá bude čo najlepšie vyhovovať jeho spoločenským, ekonomickým a geografickým špecifikám. Na základe týchto informácii, môžem argumentovať, že v Grécku nemajú optimálne nastavené dane a trend ich znižovania nebol vo všeobecnosti úspešný. Na záver je potrebné upozorniť aj na údajnú korupciu a klientelizmus spojený s dvoma najväčšími gréckymi politickými stranami. K tejto téme avšak žiadne relevantné údaje nemám ( kde by som ich aj vzal?), preto nemôžem analyzovať ich skutočný dopad.

 

Ďalšou príčinou Gréckej krízy môže byť aj jeho geografická poloha. Grécko sa nachádza na periférii Európskej únie, ďaleko od hlavného ekonomického centra Nemecko-Francúzsko-Benelux. Krajina sa ďalej rozkladá na množstve malých ostrov, ktoré sú možno atraktívne pre turistov, ale veľmi obmedzujú základnú infraštruktúru, ekonomické riadenie krajiny a taktiež to nemá pozitívny dopad na niektoré hospodárske sektory.

 

Teraz sa dostávam k pravdepodobne najzávažnejšej príčine gréckej a európskej krízy. Tým sú samotné základy menovej únie. Grécko je veľmi málo „konkurencieschopný" štát. Jeho hospodárstvo je v princípe založené na poľnohospodárstve a cestovnom ruchu, ktorý je sezónne obmedzený, preto veľký verejný sektor, ako zamestnávateľ poslednej inštancie, má sčasti svoje opodstatnenie. Taktiež prijatie eura za nevhodný prevodný kurz, vytvorilo pre grécku ekonomiku ďalšie značné náklady. Švihlíková ponúka veľmi dobrý príklad fungovania menovej únie na základe tzv. Mundellovej teórie optimálnej menovej oblasti. Regionálne zoskupenie štátov nachádzajúcich sa na rôznych úrovniach hospodárskeho rozvoja môže postihnúť asymetrický šok, kde jeden alebo viacero štátov nemôžu použiť zmenu kurzov svojich mien na vyriešenie daných problémov ich hospodárstva. V zásade potom existujú dve riešenie. Prvé predpokladá vysokú mobilitu trhu práce, ktorú v rámci jazykovo a kultúrne nejednotnej EÚ využijeme len s ťažkosťou. Druhé riešenie počíta  s fiškálnou redistribúciou medzi jednotlivými regiónmi s cieľom udržania existencie menovej únie. EÚ takýto nástroj má v podobe štrukturálnych fondov. Do Grécka putovali značné sumy z týchto fondov, ale koľko z nich sa použilo na oživenie priemyselnej produkcie a koľko na stavbu nových luxusných hotelov? Zlý manažment fondov len ďalej prehlboval zraniteľnosť gréckeho hospodárstva. Fiškálna redistribúcia ďalej počíta s jasným dodržiavaním pravidiel vytvorených spoločnými inštitúciami a pravdepodobne aj s fiškálnou úniou. Preto problém Grécka a EÚ nie je len o armáde štátnych úradníkov a prebujnenom verejnom sektore (podľa mňa ani nikdy nebol) ale o závažnejších systémových problémoch.

 

Politici a všemožní experti neklamú, oni len nehovoria celú pravdu.

Zdroje:

Globalizace a krize, Švihlíková Ilona

Rôzne médiá

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?