Čína hegemón 21. storočia ? Part 1/4

Autor: Vladimír Peciar | 17.12.2013 o 13:51 | (upravené 17.12.2013 o 14:03) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  659x

Bude Čínska ľudová republika naozaj hegemónom 21. storočia? Alebo už sa ním pomaly stáva? Prečo si vôbec klásť takúto komplikovanú otázku? Súčasná hospodárska kríza, ktorá sa označuje ako aj krízu západného či euroatlantického kapitalizmu, podnecuje hľadanie nových východísk, riešení a modelov sociálno-ekonomického rozvoja. Preto sa mnoho odborníkov s hľadaním obracia na štáty, ktoré aj napriek pretrvávajúcej kríze dokážu  dosahovať relatívne vysoký hospodársky rast a svojou ekonomickou a vojenskou silou budú v budúcnosti schopné nahradiť súčasného hegemóna a lídra ,,Západu" - Spojené štáty americké. Čína, ako jediný štát, zatiaľ prichádza do úvahy

Tentokrát sa v tomto 4.dielnom "seriály" zameriam na tému Číny a jej postavení v medzinárodnej politike. Čím hlbšie sa prebojuvávame do 21. storočia, tým viac sa začína písať a hovoriť o Číne ako o novej svetovej veľmoci, ale je to naozaj tak ?

Začiatok 21. storočia nie je poznačený len hospodárskymi problémami. Dominancia Spojených štátov, Európskej únie a ich spojencov v oblasti medzinárodnej politiky je dnes konfrontovaná mocenským a ekonomickým nástupom štátov z tzv. Globálneho juhu. Štáty BRIC[1] a región juhovýchodnej Ázie, charakterizovaný dynamickým ekonomickým vývojom, pomaly ale isto mení doterajšiu distribúciu moci a jej štruktúru. Zbigniew Brzezinski vo svojej knihe Strategic Vision: America and the Crisis of Global Power tento proces označuje ako ,,rozptýlenie globálnej moci". Brzezinski tým chce naznačiť, že štruktúra moci pre 21. storočie môže opäť nadobudnúť bipolárny či multipolárny charakter s viacerými regionálnymi centrami, avšak tento svet môže byť menej stabilný a bezpečný ako ten pod hegemónnym patronátom Spojených štátov. Tomuto širokému okruhu problémov sa dnes venujú nielen odborníci na problematiku medzinárodných vzťahov, ale aj mnoho ďalších expertov, ekonómov, novinárov a politikov, ale ani jeden z nich presnú odpoveď na dané otázky nepozná. Ak chceme bližšie pochopiť, ako sa zo štátov stávajú hegemóni v medzinárodných vzťahoch a čo takáto pozícia znamená pre daný štát, musíme analyzovať kľúčové historické, ekonomické a spoločenské faktory vedúce k tomu, ako sa zo štátu alebo ríše stane hegemón.

Čo by znamenalo pre Čínu stať sa hegemónom? Čo to znamená pre akýkoľvek štát? Byť hegemónom v medzinárodných vzťahoch znamená mať autoritu alebo schopnosť vybudovať a ovplyvňovať sústavu medzinárodných vzťahov vo svoj prospech a v prospech svojich spojencov. Taktiež hegemón disponuje dominantným postavením v ekonomickej, politickej, kultúrnej a sociálnej oblasti a nemusí svoje postavenia implicitne dosiahnuť použitím sily a priamou kontrolou nad ostatnými štátmi v systéme. Súčasnú hegemóniu preto budeme chápať skôr ako schopnosť daného štátu ponúknuť model vhodný nasledovania, akéhosi vodcovstva v medzinárodných vzťahoch. Kľúčový faktor, ktorý považujeme za najdôležitejší z hľadiska udržania si takejto pozície, je zabezpečenie a získanie legitimity pre takýto typ mocenského postavenia. Domnievam sa, že jediný zdroj politickej a mocenskej legitimity na medzinárodnej a vnútroštátnej úrovni sú demokratické princípy a ich presadzovanie a demokratická forma vlády. Momentálne štátom, ktorý si dokázal vďaka svojej ekonomickej, kultúrnej a vojenskej sile, zabezpečiť aj uznanie, teda legitimitu svojho mocenského postavenia v systéme medzinárodných vzťahov, sú Spojené štáty americké. Preto ak chceme odpovedať na otázku, či sa z Číny stane hegemón 21. storočia, musíme proti sebe postaviť a porovnať komplexný historický vývoj súčasnej veľmoci, poukázať na faktory, vďaka ktorým sa Spojené štáty touto veľmocou stali, podobne analyzovať historicko-spoločenský vývoj Číny a zhodnotiť, či vôbec Čína disponuje žiaducimi zdrojmi, prostriedkami a hlavne legitimitou, aby prebrala žezlo po Spojených štátoch.

Ako uvádzajú niektorí autori (napr. Krejčí, Brzezinski), už pri samotnom vzniku mali Spojené štáty obrovský potenciál stať sa svetovou veľmocou. Ekonomické, geografické, demografické či politické faktory predurčovali rolu Spojených štátov v svetovej politike.

Spojené štáty sa počas 19. storočia venovali hlavne budovaniu svojej priemyselnej a vojenskej základni. Geografická poloha ohraničujúca územie dvoma svetovými oceánmi predstavovala pre Spojené štáty perfektnú bezpečnostnú výhodu a chránila ju pred nežiaducimi intervenciami a inváziami zo strany druhých štátov. „Územie pôvodných 13 kolónií ležalo v klimatickom pásme nesmierne výhodnom pre poľnohospodárstvo. Ďalší vývoj ukázal, že v tomto páse Severnej Ameriky je veľmi veľa surovín mimoriadne dôležitých pre rozvoj priemyslu a finančníctva."[2]

V minulosti aj dnes Spojené štáty ešte stále predstavujú krajinu mnohých príležitostí, kde každý môže dosiahnuť svoj „americký sen". Kľúčom dlhotrvajúcej americkej príťažlivosti je kombinácia idealizmu a materializmu. Politický idealizmus bol v období vzniku Spojených štátov zakomponovaný v samotnom dokumente americkej ústavy. „Tvorcovia americkej ústavy tento idealizmus vyjadrili snahou o vznik takého politického systému, ktorý by chránil zdieľané základné predpoklady týkajúce sa ,neodcudziteľných práv' človeka."[3] Materializmus bol vyjadrený existenciou rozsiahleho nepreskúmaného územia skrývajúceho mnoho bohatstiev a ekonomických príležitostí. Silný ekonomický rozvoj, neexistencia vážnej zahraničnej hrozby, strategická geografická poloha, prítomnosť dovtedy nevídaných ľudských a náboženských slobôd vytvorili v minulosti zo Spojených štátov skoro „zasnúbenú zem".

To be continued ešte dnes...

 


[1] Skupinové označenie pre štáty - Brazília, Rusko, India, Čína

[2] Krejčí, O.: Zahraniční politika USA. 2009. s. 13-14

[3] Brezinski, Z.: Strategic Vision. 2012. s. 38

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?