Čínske dejiny, konkrétne vývoj čínskej štátnosti, je možné datovať až do 2. tisícročia p.n.l. Čínske dejiny sú pestrejšie ako americké a plné rôznych epizód, ktoré ovplyvnili dnešné postavenie Číny v medzinárodných vzťahoch. Podobne ako Spojené štáty sa Čína taktiež rozprestiera na geograficky rôznorodom a bohatom území. Východné pobrežie je charakterizované priaznivými poľnohospodárskymi podmienkami, vďaka ktorým bola čínska ríša potravinovo sebestačná. Územie Číny je bohaté aj na nerastné suroviny, ktoré boli a sú kľúčové faktory pre ďalší ekonomický rozvoj.
Čína už od počiatku prvých dynastií vždy disponovala potenciálom stať sa hegemónom, prinajmenšom regionálnym. Historický vývoj celej Ázie sa vždy spája s vývojom v Číne. Historické, geografické, ekonomické a vojenské podmienky viedli k tomu, že sa z čínskej ríše v 17. a 18. storočí stala ekonomicky najsilnejšia, najrozsiahlejšia a najľudnatejšia ríša na svete. Mocenský vrchol dosiahla za vlády dynastie Qing, počas ktorej Čína ovládla územia zodpovedajúce rozlohe súčasného štátu a vybudovala systém štátnej správy, ktorý dokázal ríšu efektívne spravovať. Koniec 18. storočia a začiatkom 19. storočia predstavuje pre čínsku ríšu zásadný zlom v jej historickom vývoji. Čína 19. storočia predstavuje príklad jej zaostalosti voči európskym imperiálnym mocnostiam, Spojeným štátom a neskôr Japonsku. Dlhodobá kultúrna izolácia, stagnácia a rigidita spoločensko-ekonomických vzťahov a hlavne absencia podmienok, ktoré by podnecovali ďalší spoločenský progres, spôsobili, že sa Čína aj napriek svojmu úspešnému mocenskému postaveniu v Ázii stala len ďalšou kolóniou a korisťou pre dynamicky sa rozvíjajúce imperiálne mocnosti. Imperiálne rozdelenie Číny malo taký silný dopad, že Čína dodnes patrí medzi rozvojové krajiny.
Ani historický vývoj po páde dynastie Qing nepriniesol zásadnú pozitívnu zmenu. Čínska republika sa po svojom vzniku v roku 1912 neustále zmietala vo vnútorných konfliktoch. Bola rozdelená na provincie, v ktorých de facto vládli regionálni vojenskí velitelia. Vojna s Japonskom trvajúca od roku 1931, resp. 1937 do roku 1945 a občianska vojna ukončená v roku 1949 ďalej oslabovali medzinárodné postavenie Číny. Následná komunistická diktatúra, neúspešné ekonomické a kultúrne experimenty ako Veľký skok vpred a Kultúrna revolúcia oslabili Čínu vnútorne aj navonok.
Ďalšou zásadnou zmenou, tentoraz pozitívnou, boli sedemdesiate roky 20. storočia, konkrétne začiatok kapitalistických ekonomických reforiem Teng Siao-Pchinga. Reformy sú považované za začiatok čínskeho ,,hospodárskeho zázraku" a sú práve tým faktorom, ktorý núti politikov a expertov uvažovať o ich dopadoch na súčasné a budúce postavenie Číny v medzinárodných vzťahoch.
Ich výsledky sú impozantné. Kombináciou politického pragmatizmu, selektívnej liberalizácie hospodárstva, gradualistického prístupu k reformám a sledovaniu vývoja v iných reformujúcich sa štátoch[1] sa Číne podarilo vymaniť z pozície regionálneho outsidera. Stratégia orientácie na investície, nízke mzdové náklady a rast ťahaný exportom urobil z Číny najväčšieho svetového exportéra a najdynamickejšiu ekonomiku začiatku 21. storočia s ročným tempom rastu HDP dosahujúceho hodnoty až 11,9 % v roku 2007.[2] Vysoký hospodársky rast dokázal znížiť úroveň chudoby a zlepšiť kvalitu života občanov. Čo sa dá Číne okrem hospodárskeho zázraku závidieť? V čom by mohla byť vzorom pre iné štáty? Myslím si, že v ničom inom. Dokonca ani v ekonomickej oblasti nie je priekopníkom nových systémových riešení. Vďaka globalizácií, ktorá je výtvorom ,,Západu", bola v Číne možná taká rýchla a dynamická ekonomická transformácia. Čína využila samotnú jej podstatu a vďaka svojim výhodám, najmä nízkym mzdám a slabej sociálnej sieti, dokázala a naďalej dokáže konkurovať ostatným ekonomickým veľmociam. Hospodárske reformy však mali aj negatívne sociálne dopady. Ideálom a konečným cieľom Komunistickej strany Číny, ktorá disponuje ,,vedúcou úlohou v štáte a v spoločnosti", by mala byť podľa poučiek rovnostárska a beztriedna spoločnosť. Opak je pravdou. V Číne prevládajú značné príjmové a majetkové rozdiely, najviditeľnejšie sú medzi mestským a vidieckym obyvateľstvom. Azda najväčším paradoxom je, že politická nomenklatúra patrí medzi najbohatšiu vrstvu spoločnosti. Vyzerá to tak, že najvyšším predstaviteľom strany sú samotné komunistické ideály najviac vzdialené.
Pokračujúce reformy a samotný model rastu ťahaný investíciami zároveň predstavujú riziko pre takmer najväčšiu ekonomiku na svete. Čína na rozdiel od Spojených štátov nie je globálnym hospodárskym a finančným centrom. Prečo? Čína je určite dôležitou súčasťou globálnej ekonomiky, avšak je od nej aj veľmi závislá. Čínske hospodárstvo je závislé od zahraničného dopytu, pričom jedným z najväčších čínskych obchodných partnerov sú Spojené štáty. Čína si nedokáže vytvoriť dopyt po svojej vlastnej domácej produkcii, a preto sa nemôže stať ekonomický globálnym centrom. Vzájomná obchodná závislosť Spojených štátov a Číny je životne dôležitá pre obe strany. Jedna vytvára dopyt pre produkciu tej druhej a druhá financuje dopyt tej prvej.
To be continued o hodinku...
Bližšie sa hospodárskej, demografickej a geopolitickej oblasti budem venovať v poslednej časti. Zatiaľ nechávam priestor na prejdenie si týchto troch článkov, aby som mohol na záver odpovedať na otázku položenú v nadpise článku.
[1] Švihlíková, I.: Globalizace a krize. 2010. s. 232
[2] Reflating the Dragon. [cit. 22-11-2013]. Dostupné na internete: < http://www.economist.com/node/12606998>
