(Pokračovanie časti 3.)...
Hospodárska kríza sa nevyhla ani Číne. Čínska vláda bola donútená prijať najväčší fiškálny stimul v časoch mieru vo výške približne 600 miliárd amerických dolárov.[1] Tento stimul bol nasmerovaný hlavne do stavebníctva a výstavby infraštruktúry. Čína je tiež závislá od vysokých temp rastu HDP, aby dokázala zamestnávať pracovnú silu, ktorá odchádza z vidieka do miest. Čínska centrálna banka drží úrokové sadzby umelo na nízkej úrovni, aby podporila úverovanie, a tým aj hospodársky rast. Domnievam sa však, že si touto ekonomickou politikou Čína koleduje o podobnú krízu, ako zasiahla Japonsko v 80. rokoch 20. storočia alebo takú, ktorá dnes ešte stále pretrváva. Stavebný ,,boom“ môže ľahko prerásť do finančnej bubliny a spustiť lavínu vážnych ekonomický problémov, ktorým Čína určite nechce čeliť. Posledné údaje tvrdia, že neregulovaný sektor tieňového bankovníctva v Číne dosahuje až 40 % HDP[2]. Takáto situácia môže byť veľmi nebezpečná hlavne preto, že hospodárska a finančná kríza, ktorá vypukla v Spojených štátov, má svoje korene v neregulovanom trhu s finančným derivátmi, ktoré sú doménou tieňového bankovníctva.
Demografická situácia tiež nie je veľmi priaznivá. Politika jedného dieťaťa zapríčiní silný obrat vo vekovej štruktúre obyvateľstva a už teraz vyvoláva značné sociálne nerovnováhy. Čínska populácia starne nielen kvôli tejto politike. Politika jedného dieťaťa tento problém prehĺbila. Pri jednom dieťati bude problém uživiť dvoch rodičov a táto politika narúša tradičný model medzigeneračnej solidarity, kde sa deti pomáhajú starať o svojich rodičov. Politika jedného dieťaťa ďalej zapríčinila, že hlavne na vidieku rodičia dávajú prednosť synovi pred dcérou, ktorá sa vydá a odíde. Dnešný stav je približne 118 mužov na 100 žien.[3] Nie je to len problém spoločenský, ale aj ekonomický.
Z geopolitického hľadiska Čína nemá také vhodné podmienky stať sa hegemónom, ako mali Spojené štáty v 19. a 20. storočí. Ako už bolo spomínané, Spojené štáty využili 19. storočie na položenie základov svojho hegemónneho postavenia. Následne z oboch svetových vojen vyšli ako víťaz a ich veľmocenské postavenie bolo silno zakotvené. Túto situáciu Spojené štáty znova využili. Vznikom medzinárodných organizácií (napr. OSN, GATT (WTO), MMF, SB[4]), v ktorých majú Spojené štáty naďalej dominantné postavenie, nepriamo formovali medzinárodný poriadok podľa svojich záujmov. Čína sa nachádza v zložitejšej situácii. Vzťahy medzi najbližšími susedmi sú poznačené otvorenými vojenskými konfliktmi z nedávnej minulosti. Rusko-čínske vzťahy sú ovplyvnené hraničným vojenským konfliktom z roku 1969. Rusko taktiež vidí Čínu ako svojho konkurenta v Ázii a pozorne sleduje jej ekonomický a politický vývoj. Ďalším ázijským konkurentom Číny je India. Aj s týmto štátom mala v minulosti, konkrétne v roku 1962, pohraničný vojenský konflikt. Vzájomné vzťahy ešte nie sú normalizované a India je veľmi znepokojená modernizáciou čínskej armády a jej spoluprácou s Pakistanom. Japonsko-čínske vzťahy taktiež nepatria medzi priateľské. Pretrvávajúce spory o ostrovy Senkaku a nevraživosť zakorenená v historických konfliktoch nie sú priaznivé ani pre jednu stranu. Čína sa stále nachádza v nepriaznivej geopolitickej situácii, ktorá môže brániť jej nástupu ako hegemóna 21. storočia.
Aj keby sa Číne podarilo vyriešiť tieto ekonomické a politické problémy, stále nám ešte zostáva kultúrny pilier a legitimita hegemónneho postavenia. Myslím si, že v tejto oblasti je odpoveď jednoznačná. Čínsky komunistický represívny režim v žiadnom prípade nemôže legitimizovať potencionálne hegemónne postavenie Číny v budúcnosti. Hodnoty ako ľudské práva, osobná sloboda alebo demokracia sú silno zakorenené v myslení nielen amerického obyvateľstva. Boli totiž nenásilne ,,exportované“ takmer do celého sveta. Spojené štáty dlho prosperujú vďaka týmto ideologickým výhodám, najmä vo vzťahu ku komunistickému režimu v Číne.
Čína – naozaj hegemón 21. storočia? Myslím si, že nie. Tým nechcem povedať, že pozícia súčasného hegemóna je neotrasiteľná. Spojené štáty taktiež čelia vážnym ekonomickým problémom, rastúcej príjmovej a majetkovej nerovnosti či oslabeniu svojej morálnej pozície v medzinárodných vzťahoch. Je pravda, že dochádza k určitému oslabeniu amerického hegemónneho postavenia hlavne kvôli vzostupu nových regionálnych mocností. Medzinárodná politika je v procese neustáleho historického vývoja a je prirodzené badať vzostup nových, silných aktérov v oblasti medzinárodnej politiky. „Americký odpočinok“[5] ako prechodné obdobie Spojených štátov môže byť charakterizovaný ako príprava na nové geopolitické usporiadanie sveta, v ktorom Spojené štáty môžu byť naďalej hegemónom, ale forma a postupy, akými budú dosahovať svoje ciele, budú odlišné. Z Číny sa podľa môjho názoru stane regionálny hegemón, ale globálny tak skoro nie. Pre Čínu je 21. storočie obdobím prekonávania ekonomických, spoločenských a politických prekážok a problémov, ktoré môžu Čínu ešte dlhodobo trápiť. Krajina s autoritatívnym režimom, vysokou ekonomickou silou, ale nízkou ekonomickou úrovňou potrebuje ešte čas.
[1] Reflating the Dragon. [cit. 22-11-2013]. Dostupné na internete: < http://www.economist.com/node/12606998>
[2] Chinnese Think Tank Puts Shadow Banking at 40% of GDP. [cit. 22-11-2013]. Dostupné na internete: < http://blogs.wsj.com/chinarealtime/2013/10/09/chinese-think-tank-puts-shadow-banking-at-40-of-gdp/>
[3] Švihlíková, I.: Globalizace a krize. 2010. s. 233
[4] Organizácia spojených národov, Svetová obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond, Svetová banka
[5] Podľa: Tuček, F., Typoltová, J.: Americký odpočinek